Recenzia / Toyota Aygo (2005–2014)

Toyota Aygo z kolínskych trojčiat – teda malých automobilov vyrábaných v továrni TPCA v Kolíne. Jeho súrodenci sú ešte Citroën C1 a Peugeot 107. V Česku vyrábané automobily nie sú na našich cestách tak bežné, ako by „domáci“ pôvod napovedal a Aygo je asi nejmenej bežným. Dôvod je jednoduchý, miestni vodiči tým najmenším vozom neprišli úplne na chuť, navyše z počiatku výroby nepatrili „kolínčatá“ k najlacnejším modelom. Naopak na sklonku modelového cyklu tomu tak je. Veď trojica modelov sa vyrába od roku 2005 bez akýchkoľvek zásadných zmien techniky, len s dvoma faceliftami, ktoré inovovali predovšetkým vzhľad vozidla. Toyota Aygo je tak aj po rokoch výroby vcelku originálnym automobilom s dodnes veľmi elegantným dizajnom. A to napriek tomu, alebo práve preto, že pri Aygu sa facelift vždy prejavil najmenej. Celkovo je Aygo asi najelegantnejším modelom kolínskej trojice. Originálne tvary pokračujú aj v interiéri, avšak tu sa prejavuje konštrukčný vek vozidla. Napríklad dvere nie sú úplne čalúnené a použité materiály sú tvrdé a jednoduché plasty s len priemerným lícovaním. Na druhú stranu celková kvalita spracovania je dobrá a Aygo aj jeho súrodenci sa môžu pochváliť solídnou spoľahlivosťou. Mimochodom, techniky, ktorá by sa mohla pokaziť tu veľa nie je. A dobre dimenzovaný podvozok toho vzhľadom k nízkej hmotnosti vozidla iba okolo 900 kilogramov tiež veľa vydrží. Vnútorný priestor pre cestujúcich je na predných sedadlách úplne postačujúci, sedadlá, ktoré nemajú bočné vedenie, sú prekvapivo pohodlne aj na dlhších cestách. Nie každý však ocení ich integrované opierky hláv. Pri trojdverovej verzii je tiež trochu nemilé, že sedadlá si nepamätajú svoju pôvodnú polohu a treba ich vždy znovu nastaviť. Päťdverová varianta je však bežnejšia. Vzadu nie je miesta na rozdávanie, ale kratšie cesty po meste tú prežijú aj vyšší cestujúci. Batožinový priestor je však veľmi malý, a navyše horšie prístupný – otvára sa iba zadné sklo, takže nakladacia hrana je vysoko a predmety uložené v kufri je potrebné z neho loviť.

Aygo a jeho kolínsky súrodenci príjemne prekvapia jazdným komfortom a vlastnosťami. Odpruženie celkom dobre zvláda filtrovať nerovnosti, a auto až prekvapivo dobre drží stopu. Jeho jazdné vlastnosti sú zábavné a hravé, a správanie celkovo krásne čitateľné. Pravda, modernejší súperi sa tvárou celkovo stabilnejšie a riadenie je celkom preposilované, ale presné – s malým Aygom tak môže byť prekvapivo zábava. Navyše nemá väčšie problémy so smerovou stabilitou vo vyšších rýchlostiach, čo býva častý nedostatok najmenších vozov.

Motory sa objavili pod kapotou Ayga dva. Zďaleka najčastejším je však vcelku pochopiteľne základný litrový trojvalec s veľmi solídnym výkonom 50 kW. Na pomery trojvalcových motoroch je kultivovaný, a na malý automobil má dostatok výkonu. Aj preto sú prevody ťažšie, a Aygo  tak vcelku komfortne zvláda aj jazdu diaľničnou rýchlosťou, kedy už má mnoho súperov motor vytočený naozaj do vysokých otáčok. Päťstupňová manuálna prevodovka však rozhodne nepatrí k najpresnejším a robotické ústrojenstvo SensoDrive zase k najspoľahlivejším a najkomfortnejším. Druhou možnosťou pod kapotou je podstatne vzácnejší turbodiesel 1,4 HDi. Pri Aygu sa toto prevedenie vyskytuje asi najmenej zo všetkých kolínskych vozov.